Zobudila som sa s myšlienkou, koľko je hodín.Hodinky na mobile ukazovali 6:02 . Povedala som si: ,,Je čas vstávať a žmurknúť na tento svet s obnovenými silami.Aj som chcela ale nemohla som. Uspalosť vyhrala. Spala som ešte krásnu pol hodinku ked som počula zvonenie svojho mobilu pod vankúšom.Bola to otcova frajerka.Moje oči očakávali meno niekoho iného pretože nie ona mi zvykla ráno volať. Stlačila som ,,prijať,, a ozval sa jej hlas. Mala pár otázok.Na všetky som odpovedala ,,Aha" čo je u mňa zvykom ked ma niekto zobudí z krajiny snov, zo sveta ktorý patrí iba mne. Mali sme u nej byť on siedmej ale už som tomu nedávala šancu.Z Kameničnej (okres Komárno) do Dunejskej stredy je to trošku daleko na to aby sme to stihli.
Pár minút som ešte ležala ale potom som horko ťažko vstala a zobudila otca.Ked sme nasadli do auta a pred nami bola cesta do DS trošku sme spievali a tak. Ale potom ocino zapol nejakú takú hudbu ktorej slá som nepoznala ani ja ani on. Obaja sme plávali v myšlienkach. V duchu sme boli inde, daleko od seba a pritom sme sedeli v jednom aute.
Ako som uvidela tabuľku Dunajská Streda, objavila sa hlboko vo mne taká maličká trémička, ako pri predchádzajúcich troch stretnutiach s ňou, otcovou frajerkou.
Celé sa to začalo ešte v Auguste.Ildiko je spod Rimavskej Soboty a bývala v Dunajskej Strede s manželom. Pracovala v nedalekej dedinke ako vychovávateľka v škôlke a medzi tým aj v firme v ktorej robí aj oco.Tak sa spoznli. Neskôr sa ,,zaľúbili" alebo zalúbili do seba. Otec mám bývalú manželku(my mum), manželku( Andrea) a od vtedy aj frajerku.Andrea (z časti Komárna Nová Stráž) začala písať básne.Potajomky plakať.A raz to prišlo.Už som vedela že niečo je ale bolo iné to počuť tak na rovinu ale otec mi to oznámil.Raz, ked otec nebol doma a ja som sa chystala na farmu,sadla si vedľa mňa. Videla som na nej že chce niečo povedať ale slová z jej úst predbehli slzy zo smutných očí.Bolo to často a bola som na jej strane.Bola nám dobrá náhradná matka ale občas som cítila, že mňa za svoje neprijíma( ale to je už iná téma).Držala som palce jej až kým sa nevrátili z Bulharska.Myslela si že má vyhraté. Začala byť flegmatická so mnou aj s Danielom.S Ildiko sme si telefonovali denne aj tri krát a oblúbila som ju. Pred tým som su priam nenávidela že nám vstúpila do rodinného pokoja ale postupne som si uvedomovala, že za to uplne nemôže ona ale môj otec. Postavila som sa na jej stranu a povedala som si: ,,Už nikdy viac!Už nikdy nezmením názor!"
Stretli sme sa zatiaľ tri krát( z toho dve potajomky) a toto malo byť štvrté stretko.
Zastali sme pred jej domom a chvíľku čakali.Nasadla do auta a dala mi pusu.Našťastie iba na líco( nenávidím ked ma niekto bozkáva hoci len na líco) a vyštartovali do Banskej Bystrice, do nemocnice kde leží jej dedko.
Cesta ubehla pomaly (ona šoférovala :) ) ale zábavne (otec nás krmil šiškami,spievli sme, rozprávali sme sa a tak)
Najviac som sa tešila na to, že pôjdeme pre brata ktorý počas nášho ,,výletu" bol u mamy. Mamina vyšla ( nohavičky,tričko) a kedže Ildiko rada dáva pusu ani mama pred ňou nevedela uiecť :) (ani sa nepokúšala, pravdaže). Potom sme mali ísť k nám domov ,ukázať jej rvý krát náš dom.Otec povedal že on nejde s nami, nech ho vysadíme u kamaráta.Trošku sme namietali ale povedali sme OK.
Doma všetko perebehlo v pohode.Neviem ako sa dostala naspäť k otcovi, pretože ona cestu nepozná a aj otec mi volala 15 minút po jej odchode že kde je už ale prežila to.
Na záver prikladám pár fotiek:
Brat
Peržíva to najťažšie z nás a zaína byť agresívny ale ináč fajn braček :))
Andrea...
Trošku blbá fotka ale čo už. Nerada sa necháva fotiť
Aj to je Andrea:
Tiež:
Otec a Andrea v Bulharsku:
Otec a Ildiko:
Ildiko:
takže tak...
Komentáre
heh
Vera!!!
.
.
.
.